Prečítal som si blog Matúša Pošvanca z Nadácie F.A.Hayeka "Nemorálni živnostníci?". Autor píše o živnostníkoch, odvodovej reforme, nespravodlivosti, solidarite. Článok nájdete na http://moje.hnonline.sk/node/6830.
V podstate s pánom Pošvancom súhlasim. Až na jednu maličkosť. Celý súčasný sociálny systém, vrátane zdravotníctva, je zlý. To čo bolo dobré v Bismarckovej ére, keď tento systém vznikal, a naozaj to celkom slušne fungovalo pomerne dlhú dobu, sa v súčasnosti stáva obrovskou časovanou bombou.
Nebudem vysvetľovať a zachádzať do podrobností. Odvody v súčasnej podobe by však mali byť zrušené úplne. Treba zaviesť povinné sporenie na osobných sociálno zdravotných účtoch (povinné dovtedy, kým socializmom zdeformovaní občania neprídu na to, že sa treba správať voči sebe a svojej rodine zodpovedne), z ktorých by sa financovala bežná zdravotná starostlivosť a vlastný dôchodok. Pre prípady mimoriadne nákladnej liečby by malo byt zavedené dobrovoľné komerčné zdravotné poistenie. A pre tých, čo do systému neprispievajú (je jedno či asociál alebo podnikateľ) by malo byť vytvorené nízkonákladové zdravotníctvo s dlhými čakacími dobami a najlacnejšou liečbou. Ak chcú viac, nech si zaplatia z toho čo si odložili bokom.
Dajme ľudom slobodu, aby o sebe rozhodovali sami. Všetci politici sa nás snažia do niečoho nútiť. Ale ja, rovnako ako tisíce ďalších, chcem SLOBODU! Bohužiaľ, aj súčasná zbabelá "pravicová" vláda nás núti do falošnej solidarity!
Alexander Vengrin pracuje ako podnikateľský poradca v spoločnosti bubbyloon, s.r.o. Špecializuje sa na návrhy nových biznis modelov a efektívne využívanie informačných technológií.
štvrtok 31. marca 2011
streda 30. marca 2011
Ako v štátnej správe zvýšiť produktivitu práce o 300%? Realita alebo fikcia?
Minulý týždeň mi zavolal Milan. "nedáme PR Meeting?". Pre nezainteresovaných, PR Meeting (pí ár míting) znamená stretnutie na Pive a Rebrách na Bajkonure (ako nazýva našu obľúbenú krčmu moja krajšia polovička). Potreboval vypnúť. Ani ma nemusel dlho prehovárať. Je pravda, že som nevedel, do čoho sa skôr pustiť, ale občasný reset hlavy môže len prospieť.
Ako obyčajne, rebrá boli úplne fantastické. Dokonale pripravené, takmer nezvládnuteľné porcie (Maťo ani nedobojoval). Plzeňský Prazdroj tiež nemal chybu. Po pár pohároch sa, ako obyčajne, začali otvárať zvyčajné témy, blížiaca sa jar a bicykel, motorky, ľavicové reformy "pravicovej" vlády, Chorvátsko, hokej, futbal a tak ďalej.
Až kým Milan nepoložil otázku. "Počujte chlapi, viete ako sa dá v štátnej správe zvýšiť produktivita práce o 300 percent?" Neriešili sme to. Ale Milan pokračoval. "Odpoveď je jednoduchá. Treba prepustiť tri štvrtiny všetkých úradníkov a tí čo zostanú, musia zvládnuť prácu aj za ostatných".
Geniálne! Ale v slovenskej realite neuskutočniteľné. No náš "reformátor" sa nedal. Povzbudený štvrtým pivom začal rozprávať skutočný príbeh. SVOJ skutočný príbeh! On to vraj naozaj dokázal! Pokúsim sa zhrnúť aspoň najdôležitejšie fakty, aj keď musím priznať, že spomenúť si na všetky detaily nie je najjednoduchšie.
Milan pracoval vo veľkej štátnej inštitúcii. Necelý mesiac po nástupe odišiel jeho riaditeľ na služobnú cestu do zahraničia. Ten poveril Milana, aby ho počas týždňovej neprítomnosti zastupoval. Všetko išlo tak ako má. Až kým, v posledný deň zastupovania, ... BUM! Katastrofa! K exekútorom sa nedostalo predvolanie na súd. Je jasné, že sa pojednávania ani nezúčastnili. Pošta sa nakoniec našla.... Dva týždne ležala v jednej z mnohých kôp obálok a papierov na podateľni. Viac ako trojtýždňová prijatá pošta! Nespracovaná! Nezaevidovaná! Nedoručená k adresátom! A keďže tu nebol riaditeľ, pod ktorého podateľne patria, za všetko bol zodpovedný... MILAN!!!
Stalo sa... S tým sa už nič robiť nedá... Treba však čo najskôr zistiť prečo (k...., prečo práve teraz?!). Výsledkom niekoľkohodinového pátrania bolo zistenie dvoch príčin, ktoré tento stav pravdepodobne spôsobili. Prvá bola celkom logická. Organizácia v rámci úsporných opatrení prepustila časť zamestnancov podateľní. Pracovníci, ktorí zostali, neboli schopní robiť aj svoju prácu a súčasne pracovať za tých čo odišli. Druhá príčina mala tiež objektívny základ. Informačný systém na evidenciu došlej pošty zamŕzal a mal pomerne dlhé odozvy. Podčiarknuté a spočítané: málo ľudí a zlý informačný systém.
Ešte v ten deň si dal Milan pripraviť štatistiku práce podateľní za posledné tri mesiace. Najmenej výkonná pracovníčka zaevidovala priemerne denne 28 kusov prijatej pošty, najlepšia 250! Takmer desaťnásobný rozdiel! Je najvyšší čas na zmenu! Ešte v ten deň poslal mailom svojmu riaditeľovi návrh na riešenie.
Po mesiaci už neboli na podateľniach žiadne kopy papiera. Všetka prijatá pošta bola ešte v ten deň zaevidovaná a doručená k adresátovi. Vďaka Milanovmu návrhu sa zvýšila produktivita práce pracovníkov podateľní o 300%.
Kto uhádne čo navrhol Milan riaditeľovi?
Doplnené 12.3.2012
Uz je to skoro rok, čo som napísal tento blog. Zaujímavé je, že okrem jednej dámy, ktorá pridala komentár, sa všetci pýtali na riešenie osobne, telefonicky alebo mailom. Aby som prípadným ďalším čitateľom a záujemcom uľahčil robotu, tu je riešenie, ktoré fungovalo.
Milan riaditeľovi odporučil poslať bez akéhokoľvek komentovania všetkým pracovníkom podateľní na celom Slovensku zoznam ľudí, ktorí v analyzovanom období evidovali prijatú poštu aj s priemerným denným počtom zaevidovaných kusov každým z nich. Nevykonali sa žiadne opatrenia, ani sankcie ani príkazy. Predpokladali, že sa pomalší dotiahnu na úroveň lepších.
Výsledkom tejto aktivity bolo, že po dvoch týždňoch už bola všetka nová pošta zaevidovaná a doručená adresátovi najneskôr do dvoch pracovných dní. Po mesiaci sa takmer všetka prijatá pošta zaevidovala ešte v deň prijatia a adresát ju dostal najneskôr najbližší pracovný deň.
A tak si Milan urobil novú štatistiku za celé mesačné obdobie od zverejnenia výsledkov predchádzajúcej. Výsledok všetkých šokoval. Pomalší sa nedotiahli na lepších, ale takmer všetci pracovníci podateľní zdvojnásobili svoj priemerný denný počet zaevidovanej pošty. Najslabší prekročili 60 a najlepší dosiahli viac ako 500 kusov.
A keďže nechodilo viac pošty ako predtým, organizacia si mohla dovoliť znížiť stav pracovnikov podateľní o polovicu. A tým dosiahla reálne štvornásobné zvýšenie produktivity.
Ako obyčajne, rebrá boli úplne fantastické. Dokonale pripravené, takmer nezvládnuteľné porcie (Maťo ani nedobojoval). Plzeňský Prazdroj tiež nemal chybu. Po pár pohároch sa, ako obyčajne, začali otvárať zvyčajné témy, blížiaca sa jar a bicykel, motorky, ľavicové reformy "pravicovej" vlády, Chorvátsko, hokej, futbal a tak ďalej.
Až kým Milan nepoložil otázku. "Počujte chlapi, viete ako sa dá v štátnej správe zvýšiť produktivita práce o 300 percent?" Neriešili sme to. Ale Milan pokračoval. "Odpoveď je jednoduchá. Treba prepustiť tri štvrtiny všetkých úradníkov a tí čo zostanú, musia zvládnuť prácu aj za ostatných".
Geniálne! Ale v slovenskej realite neuskutočniteľné. No náš "reformátor" sa nedal. Povzbudený štvrtým pivom začal rozprávať skutočný príbeh. SVOJ skutočný príbeh! On to vraj naozaj dokázal! Pokúsim sa zhrnúť aspoň najdôležitejšie fakty, aj keď musím priznať, že spomenúť si na všetky detaily nie je najjednoduchšie.
Milan pracoval vo veľkej štátnej inštitúcii. Necelý mesiac po nástupe odišiel jeho riaditeľ na služobnú cestu do zahraničia. Ten poveril Milana, aby ho počas týždňovej neprítomnosti zastupoval. Všetko išlo tak ako má. Až kým, v posledný deň zastupovania, ... BUM! Katastrofa! K exekútorom sa nedostalo predvolanie na súd. Je jasné, že sa pojednávania ani nezúčastnili. Pošta sa nakoniec našla.... Dva týždne ležala v jednej z mnohých kôp obálok a papierov na podateľni. Viac ako trojtýždňová prijatá pošta! Nespracovaná! Nezaevidovaná! Nedoručená k adresátom! A keďže tu nebol riaditeľ, pod ktorého podateľne patria, za všetko bol zodpovedný... MILAN!!!
Stalo sa... S tým sa už nič robiť nedá... Treba však čo najskôr zistiť prečo (k...., prečo práve teraz?!). Výsledkom niekoľkohodinového pátrania bolo zistenie dvoch príčin, ktoré tento stav pravdepodobne spôsobili. Prvá bola celkom logická. Organizácia v rámci úsporných opatrení prepustila časť zamestnancov podateľní. Pracovníci, ktorí zostali, neboli schopní robiť aj svoju prácu a súčasne pracovať za tých čo odišli. Druhá príčina mala tiež objektívny základ. Informačný systém na evidenciu došlej pošty zamŕzal a mal pomerne dlhé odozvy. Podčiarknuté a spočítané: málo ľudí a zlý informačný systém.
Ešte v ten deň si dal Milan pripraviť štatistiku práce podateľní za posledné tri mesiace. Najmenej výkonná pracovníčka zaevidovala priemerne denne 28 kusov prijatej pošty, najlepšia 250! Takmer desaťnásobný rozdiel! Je najvyšší čas na zmenu! Ešte v ten deň poslal mailom svojmu riaditeľovi návrh na riešenie.
Po mesiaci už neboli na podateľniach žiadne kopy papiera. Všetka prijatá pošta bola ešte v ten deň zaevidovaná a doručená k adresátovi. Vďaka Milanovmu návrhu sa zvýšila produktivita práce pracovníkov podateľní o 300%.
Kto uhádne čo navrhol Milan riaditeľovi?
Doplnené 12.3.2012
Uz je to skoro rok, čo som napísal tento blog. Zaujímavé je, že okrem jednej dámy, ktorá pridala komentár, sa všetci pýtali na riešenie osobne, telefonicky alebo mailom. Aby som prípadným ďalším čitateľom a záujemcom uľahčil robotu, tu je riešenie, ktoré fungovalo.
Milan riaditeľovi odporučil poslať bez akéhokoľvek komentovania všetkým pracovníkom podateľní na celom Slovensku zoznam ľudí, ktorí v analyzovanom období evidovali prijatú poštu aj s priemerným denným počtom zaevidovaných kusov každým z nich. Nevykonali sa žiadne opatrenia, ani sankcie ani príkazy. Predpokladali, že sa pomalší dotiahnu na úroveň lepších.
Výsledkom tejto aktivity bolo, že po dvoch týždňoch už bola všetka nová pošta zaevidovaná a doručená adresátovi najneskôr do dvoch pracovných dní. Po mesiaci sa takmer všetka prijatá pošta zaevidovala ešte v deň prijatia a adresát ju dostal najneskôr najbližší pracovný deň.
A tak si Milan urobil novú štatistiku za celé mesačné obdobie od zverejnenia výsledkov predchádzajúcej. Výsledok všetkých šokoval. Pomalší sa nedotiahli na lepších, ale takmer všetci pracovníci podateľní zdvojnásobili svoj priemerný denný počet zaevidovanej pošty. Najslabší prekročili 60 a najlepší dosiahli viac ako 500 kusov.
A keďže nechodilo viac pošty ako predtým, organizacia si mohla dovoliť znížiť stav pracovnikov podateľní o polovicu. A tým dosiahla reálne štvornásobné zvýšenie produktivity.
Možno sa pýtam hlúpo, ale pýtam sa. Prečo...?
Keď niečomu nerozumiem, tak sa pýtam. Často sa pýtam hlúpo, ale ak by som to neurobil, veľa vecí sa nedozviem. Pri práci poradcu je mojou najčastejšou otázkou "Prečo...?".
Prečo nakupujete od tohto dodávateľa? Prečo mu platíte dopredu? Prečo sú vaše výrobky drahšie ako od konkurencie? Prečo to robíte takto a nie inak? A tak ďalej, a tak ďalej. Dookola a stále hlbšie a hlbšie. Ďalšie a ďalšie "prečo" stále viac bolia. A stále ťažšie sa na ne hľadajú odpovede. Ak sa aj nejaké nájdu, ešte ťažšie je ich rozumne zdôvodniť.
Jeden náš klient, hovorme mu Oskar, nasadzoval vo svojej firme nový informačný systém. Od niekoľkomiliónovej investície očakával taký malý (tajne dúfajúc že radšej veľký) zázrak. S rovnakým počtom zamestnancov bude môcť kvalitne obslúžiť oveľa väčší počet zákazníkov. Dodávateľ spočítal návratnosť investície 6 mesiacov. Úžasné!
Oskar podpísal zmluvu a dodávateľ sa pustil do práce. Od začiatku naplno, tak ako sa má. Konzultanti kmitali, pýtali sa, analyzovali. Poprevracali Oskarovu firmu zo všetkých strán a napísali niekoľkostostranový dokument "Analýza súčasného stavu a funkčných požiadaviek". Každý firemný proces bol detailne popísaný, každé oddelenie rozpitvané do najmenších detailov. Požiadavky jednotlivých pracovníkov zákazníka zaplnili desiatky plne popísaných strán. Medzi nimi žiarila prevažná väčšina takých, ktoré si vyžadovali náročné úpravy štandardnej funkčnosti, inak veľmi kvalitného, dodávaného informačného systému. To znamenalo začať s tvorbou návrhov, programovať, testovať, opravovať chyby, opäť testovať a tak ďalej.
Po piatich mesiacoch náročnej implementácie už bolo v systéme vykonaných toľko úprav, že orientovať sa v nich neboli schopní nielen konzultanti, ktorí ich navrhovali, ale ani programátori, ktorí ich vyvíjali. Všetci s tým začali mať dosť vážny problém. Do plánovaného termínu spustenia ostrej prevádzky systému zostával jeden mesiac a takmer tretina najnáročnejších požiadaviek Oskarových pracovníkov stále nebola zapracovaná.
Oskar už mal toho plné zuby. Zúril. Dodávateľovi dal ultimátum. Ak nesplní termín, vypovie zmluvu a bude žiadať náhradu škody. A je to tu! Začína krízový manažment! Ale ako ďalej? Nenastal práve v tejto chvíli vhodný okamih zapojiť do hry niekoho nestranného? Prečo? Prečo nie?
Boli sme oslovení, mesiac pred plánovaným spustením rutinnej prevádzky v Oskarovej firme, aby sme pomohli pri dokončení implementácie dvoch kľúčových procesov, na ktorých firma stála. Predaj a servis. Dve oblasti ktoré BEZPODMIENEČNE MUSIA FUNGOVAŤ!!!
Po zvážení niekoľkých možných alternatív sme veľmi rýchlo rozhodli. Prehodnotenie analýzy a požiadaviek zákazníka, nová implementácia predaja a servisu, spustenie týchto modulov k požadovanému termínu, ostatné moduly spúšťať postupne počas ďalších troch mesiacov.
A začalo sa veľké divadlo. Spolu s Oskarovými pracovníkmi sme postupne prechádzali celú pôvodnú analýzu. Jednu požiadavku za druhou. Vždy sme sa pýtali "Prečo...?, Prečo...?...A prečo...?" Rezali sme. Bolestivo. Do hĺbky! Z viac ako 300 požiadaviek na úpravu modulov predaja a servisu zostalo 24, ktoré zákazník dokázal zdôvodniť a trval na ich zapracovaní. Z nich boli len 3 (slovom TRI!!!), ktoré vyžadovali náročnejšie úpravy štandardu. Všetky ostatné sa dali riešiť využitím rôznych kombinácií štandardných funkcií dodávaného informačného systému.
A ako to celé dopadlo? Pôvodný termín spustenia modulov predaja a servisu sme nestihli. Omeškali sme sa o týždeň. Napriek tomu bol Oskar spokojný. Jeho firma predávala a bola schopná zabezpečiť bechybný servis. Spokojní boli aj Oskarovi pracovníci, ktorí za posledný mesiac odviedli spolu s dodávateľom obrovský kus práce. Nekonečne veľakrát museli počúvať slovíčko "Prečo?". A hľadať odpovede na ťažké otázky. A často odpovedať na hlúpe ťažké otázky!
Ale o tom to je! Ak sa neopýtam, aj keď hlúpo, nič sa nedozviem...
Autor pracuje ako poradca pre bubbyloon, s.r.o. http://www.facebook.com/pages/Bubbyloon/112707695474453?sk=info
Prečo nakupujete od tohto dodávateľa? Prečo mu platíte dopredu? Prečo sú vaše výrobky drahšie ako od konkurencie? Prečo to robíte takto a nie inak? A tak ďalej, a tak ďalej. Dookola a stále hlbšie a hlbšie. Ďalšie a ďalšie "prečo" stále viac bolia. A stále ťažšie sa na ne hľadajú odpovede. Ak sa aj nejaké nájdu, ešte ťažšie je ich rozumne zdôvodniť.
Jeden náš klient, hovorme mu Oskar, nasadzoval vo svojej firme nový informačný systém. Od niekoľkomiliónovej investície očakával taký malý (tajne dúfajúc že radšej veľký) zázrak. S rovnakým počtom zamestnancov bude môcť kvalitne obslúžiť oveľa väčší počet zákazníkov. Dodávateľ spočítal návratnosť investície 6 mesiacov. Úžasné!
Oskar podpísal zmluvu a dodávateľ sa pustil do práce. Od začiatku naplno, tak ako sa má. Konzultanti kmitali, pýtali sa, analyzovali. Poprevracali Oskarovu firmu zo všetkých strán a napísali niekoľkostostranový dokument "Analýza súčasného stavu a funkčných požiadaviek". Každý firemný proces bol detailne popísaný, každé oddelenie rozpitvané do najmenších detailov. Požiadavky jednotlivých pracovníkov zákazníka zaplnili desiatky plne popísaných strán. Medzi nimi žiarila prevažná väčšina takých, ktoré si vyžadovali náročné úpravy štandardnej funkčnosti, inak veľmi kvalitného, dodávaného informačného systému. To znamenalo začať s tvorbou návrhov, programovať, testovať, opravovať chyby, opäť testovať a tak ďalej.
Po piatich mesiacoch náročnej implementácie už bolo v systéme vykonaných toľko úprav, že orientovať sa v nich neboli schopní nielen konzultanti, ktorí ich navrhovali, ale ani programátori, ktorí ich vyvíjali. Všetci s tým začali mať dosť vážny problém. Do plánovaného termínu spustenia ostrej prevádzky systému zostával jeden mesiac a takmer tretina najnáročnejších požiadaviek Oskarových pracovníkov stále nebola zapracovaná.
Oskar už mal toho plné zuby. Zúril. Dodávateľovi dal ultimátum. Ak nesplní termín, vypovie zmluvu a bude žiadať náhradu škody. A je to tu! Začína krízový manažment! Ale ako ďalej? Nenastal práve v tejto chvíli vhodný okamih zapojiť do hry niekoho nestranného? Prečo? Prečo nie?
Boli sme oslovení, mesiac pred plánovaným spustením rutinnej prevádzky v Oskarovej firme, aby sme pomohli pri dokončení implementácie dvoch kľúčových procesov, na ktorých firma stála. Predaj a servis. Dve oblasti ktoré BEZPODMIENEČNE MUSIA FUNGOVAŤ!!!
Po zvážení niekoľkých možných alternatív sme veľmi rýchlo rozhodli. Prehodnotenie analýzy a požiadaviek zákazníka, nová implementácia predaja a servisu, spustenie týchto modulov k požadovanému termínu, ostatné moduly spúšťať postupne počas ďalších troch mesiacov.
A začalo sa veľké divadlo. Spolu s Oskarovými pracovníkmi sme postupne prechádzali celú pôvodnú analýzu. Jednu požiadavku za druhou. Vždy sme sa pýtali "Prečo...?, Prečo...?...A prečo...?" Rezali sme. Bolestivo. Do hĺbky! Z viac ako 300 požiadaviek na úpravu modulov predaja a servisu zostalo 24, ktoré zákazník dokázal zdôvodniť a trval na ich zapracovaní. Z nich boli len 3 (slovom TRI!!!), ktoré vyžadovali náročnejšie úpravy štandardu. Všetky ostatné sa dali riešiť využitím rôznych kombinácií štandardných funkcií dodávaného informačného systému.
A ako to celé dopadlo? Pôvodný termín spustenia modulov predaja a servisu sme nestihli. Omeškali sme sa o týždeň. Napriek tomu bol Oskar spokojný. Jeho firma predávala a bola schopná zabezpečiť bechybný servis. Spokojní boli aj Oskarovi pracovníci, ktorí za posledný mesiac odviedli spolu s dodávateľom obrovský kus práce. Nekonečne veľakrát museli počúvať slovíčko "Prečo?". A hľadať odpovede na ťažké otázky. A často odpovedať na hlúpe ťažké otázky!
Ale o tom to je! Ak sa neopýtam, aj keď hlúpo, nič sa nedozviem...
Autor pracuje ako poradca pre bubbyloon, s.r.o. http://www.facebook.com/pages/Bubbyloon/112707695474453?sk=info
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)