nedeľa 19. augusta 2012

Piata zložka biznis modelu - model investičného kapitálu

Piatou zložkou biznis modelu je model investičného kapitálu. Odpovedá na otázku: Akú veľkú hotovosť musíme vložiť do podniku skôr, ako nám zákazníci zaplatia dosť, aby sme pokryli prevádzkové náklady? Na začiatku by sme mali odhadnúť:
  • Koľko hotovosti budeme potrebovať na naštartovanie firmy? Mali by sme počítať aj s určitou rezervou navyše pre prípadné korekcie podnikateľského modelu.
  • V modeli investičného kapitálu by sme mali uvažovať aj s obdobím pokusov a nezdarov, ktoré bude firma prekonávať, kým nezačne generovať dostatočný príjem, ktorý zaručí, aby sme nemuseli znova investovať. To bude znamením, že naše podnikanie funguje a ďalšie investície budeme potrebovať len na rozširovanie podniku.
Pri návrhu modelu investičného kapitálu by sme vždy mali hľadať spôsob, ako začať podnikať s čo najmenšími investíciami. Potrebujeme priestory? Stroje a zariadenia? Budeme musieť vyvinúť softvér? Zaplatiť drahých patentových zástupcov a právnikov? Získať zákazníkov pomocou marketingových aktivít alebo vybudovať sieť predajcov? Atď.

Pri detailnom navrhovaní modelu investičného kapitálu musíme v dvoch fázach nájsť odpovede na niekoľko kľúčových otázok:
1. Fáza pred štartom
  • Aké hmotné aktíva (vybavenie, zariadenie a pod.) budeme potrebovať? Koľko nás bude stáť ich nákup alebo prenájom?
  • Aké aktivity budeme musieť vykonať? Koľko nás to bude stáť?
  • Aké predpoklady a hypotézy budeme musieť otestovať pred naštartovaním? Koľko nás bude stáť ich testovanie?
  • Ktoré vyššie vymenované položky môžeme odložiť na neskôr, úplne sa bez nich zaobísť alebo ich urobiť lacnejšie a jednoduchšie?
2. Fáza po štarte
  • Aký príjem a hrubý zisk vieme vygenerovať na pokrytie súvisiacich nákladov?
  • Ako by sme mohli zoštíhliť prevádzkový model aby sme dosiahli stav vyrovnaného toku hotovosti?
  • Ktoré overené predpoklady (hypotézy) budú signalizovať postupnú redukciu rizika? Koľko hotovosti minieme na ich overovanie a koľko môžeme odložiť na neskôr?
Predchádzajúce články seriálu o biznis modeloch:
Úvod
Prvá zložka biznis modelu
Druhá zložka biznis modelu Tretia zložka biznis modelu
Štrvrtá zložka biznis modelu


bubbyloon - pomáhame vám, aby ste boli lepší
emillco - počítač pre seniorov

utorok 7. augusta 2012

Štvrtá zložka biznis modelu - model prevádzkového kapitálu

Štvrtou zložkou podnikateľského modelu je model prevádzkového kapitálu. Pomocou neho hľadáme odpovede na otázky:
  • Ako skoro budeme môcť žiadať od zákazníka platbu?
  • Je nutné, aby sme viazali naše peniaze v zásobách, ktoré čakajú na platbu zákazníka?
  • Mohli by sme zaplatiť svojim dodávateľom neskôr, to znamená až po platbe zákazníka?
Prevádzkový kapitál je hotovosť, ktorú musí mať každá firma k dispozícii aby mohla fungovať, aby mohla vyplatiť zamestnancov, dodávateľov a pod. Nedostatok hotovosti je častou príčinou neúspechu mnohých začínajúcich firiem. Preto je dôležité správne načasovať ako príliv tak aj odliv hotovosti.

Prevádzkový kapitál je tvorený dvoma položkami:

Bežné aktíva – zahŕňajú peniaze ktoré má (alebo čoskoro bude mať) firma k dispozícii. Patrí medzi ne hotovosť, krátkodobé vklady na účtoch, pohľadávky (hotovosť, ktorú nám dlhujú zákazníci, čo ešte nezaplatili) a zásoby, ktoré sa dajú predať.

Bežné pasíva – sú to záväzky firmy, ktoré budeme musieť zaplatiť v krátkodobom horizonte (zvyčajne do jedného roka). Patria medzi ne veriteľské účty (dlžíme dodávateľom za tovar, ktorý nám už dodali, ale sme ho ešte nezaplatili) a krátkodobé dlhy (bankové úvery).


Prevádzkový kapitál = Bežné aktíva – Bežné pasíva
Prevádzkový kapitál pozostáva z hotovostnej a nehotovostnej zložky. Je výhodné sa snažiť, aby nehotovostná zložka nášho prevádzkového kapitálu bola negatívna. To znamená prinútiť dodávateľov, aby čo najdlhšie počkali s úhradou našich záväzkov a presvedčiť zákazníkov, aby nám rýchlo zaplatili a aby sme nemali u nich viazanú svoju hotovosť. Niekedy môžeme od zákazníkov žiadať predplatné, ktoré inkasujeme ešte predtým, ako dodáme tovar alebo poskytneme službu. Niekedy je výhodnejšie mať v rukách dlhšie a viac hotovosti namiesto papierov a dosahovanie o niečo vyššieho zisku.

Ako presvedčiť zákazníkov aby sa so svojimi peniazmi rozlúčili vopred? Odpoveď znie Čo za to (ČZT)? Treba dať na to zákazníkom zmysluplný dôvod.

ČZT platí aj pre dodávateľov. Aj pre nich treba nájsť vhodný argument, aby nám ponúkli výhodnejšie platobné podmienky či už vo forme nižších cien alebo predĺžených termínov splatnosti.

Pri návrhu samotného modelu prevádzkového kapitálu by sme si mali položiť si tri strategické otázky:

  • Vzhľadom na príjmový model, kedy (koľko dní pred alebo po dodaní tovaru alebo služieb) môžeme od zákazníkov požadovať platbu? Môžeme ich žiadať aby nám zaplatili skôr? Prečo áno? Prečo nie?
  • Ako rýchlo alebo pomalšie musíme platiť kľúčovým dodávateľom a zamestnancom (počítame to odo dňa, keď sme tovar prijali alebo bola konkrétna práca urobená)? Aké sú zvyky v tom ktorom odvetví? Prečo by sme mohli byť schopní zmeniť ho?
  • Koľko hotovosti (počítanej na dni) musíme viazať v zásobách alebo iných vopred zaplatených položkách (bežné aktíva) predtým než sú pripravené na predaj? Aké sú štandardy v odvetví? Prečo by sme mohli byť schopní zmeniť ho?
Vždy je dobré rozmýšľať nad tým, čo by nás mohlo v oblasti prevádzkového kapitálu dramaticky odlíšiť od iných konkurentov v našom odvetví, hľadať pozitívne aj negatívne vzory, a v prípade že sa nám ich nepodarí nájsť, formulovať hypotézy a testovať ich.

Nabudúce pár slov o piatej, poslednej zložke biznis modelu, ktorou je model investičného kapitálu.


Predchádzajúce články seriálu o biznis modeloch:
Úvod
Prvá zložka biznis modelu
Druhá zložka biznis modelu
Tretia zložka biznis modelu


bubbyloon
emillco

pondelok 30. júla 2012

Tretia zložka biznis modelu - prevádzkový model

Treťou zložkou podnikateľského modelu je prevádzkový model. Pomocou neho hľadáme odpoveď na otázku: Koľko peňazí musíme ešte okrem priamych nákladov na tovary a služby vynaložiť, aby sme naše produkty boli schopní dodať? Prevádzkové náklady sú všetky ostatné každodenne vynakladané náklady okrem nákladov na predaný tovar. Vytvárajú nám náš prevádzkový model.

Ak nemáme prevádzkové náklady pod kontrolou, môžu našu firmu položiť na lopatky. Preto by sme sa vážne zamyslieť nad tým, ako čo najefektívnejšie využiť prevádzkové zdroje, ktoré máme k dispozícii. Týka sa to ľudí, priestorov, zariadení a podobne. Prevádzkové náklady môžu byť buď fixné alebo variabilné.

Fixné náklady nezávisia od toho, koľko produktov predáme a aký veľký máme za to príjem.

Variabilné náklady priamo závisia od objemu predaja, a tým aj od veľkosti príjmu. Preto ich môžeme vyjadriť ako percento z príjmu, ktorý vygeneruje náš príjmový model. Pri navrhovaní prevádzkového modelu by sme v prvom rade mali mať prehľad o nákladovej štruktúre nášho odvetvia.

Prevádzkový model, ktorý si vytvoríme, by mal byť podporený dôkazmi, prečo by to malo fungovať tak, ako si predstavujeme. Tie by mali byť podkladom pre úroveň nákladov, ktoré musíme vynaložiť na každú nákladovú skupinu. Pri každej kategórii nákladov účtovnej osnovy si musíme položiť nasledujúce otázky:
  • Keď začnú prichádzať do firmy príjmy, akú úroveň nákladov v absolútnom aj percentuálnom vyčíslení vynaložíme na dosiahnutie plánovanej stratégie?
  • Ktoré z týchto nákladov môžeme znížiť alebo úplne odstrániť?
  • Ktoré z nich budeme musieť v súlade s plánovanou stratégiou zvýšiť?
Pri rozhodovaní budeme musieť hľadať pozitívne aj negatívne vzory, o ktoré sa budeme môcť oprieť. Ak nám napriek tomu zostanú niektoré otázky nezodpovedané, budeme musieť niektoré hypotézy overiť pomocou testov alebo prieskumov.

Nabudúce pár slov o štvrtej zložke biznis modelu, ktorou je model prevádzkového kapitálu.

Predchádzajúce články seriálu o biznis modeloch:
Úvod
Prvá zložka biznis modelu
Druhá zložka biznis modelu

utorok 29. mája 2012

Počítač „Emilko“ pomáha starším

Koncom novembra 2010 som dostal úžasný nápad. Kúpim mojej mame počítač. V obchodoch je veľa rôznych značiek, niektoré sú väčšie, iné menšie, jedny drahšie druhé lacnejšie, čierne, šedé, biele, farebné. Je si z čoho vybrať.

Mama je už skoro dvadsať rokov na dôchodku a nikdy s počítačom nerobila. Rovnako, ako väčšina jej rovesníkov. Preto ten technický „zázrak“, čo odo mňa dostane na Vianoce, musí byť čo najjednoduchší. Z vlastnej skúsenosti viem, že výrobcovia často pridávajú do svojich výrobkov veľmi veľa málo užitočných alebo dokonca zbytočných funkcií. Ovládanie je potom zložité a majiteľ prístroja je z toho nešťastný.

Už dlhé roky je pre mňa najlepším zdrojom informácií internet. Nájdete tam skoro všetko čo potrebujete. Cestovné poriadky, otváracie hodiny pošty aj obecného úradu, telefónne zoznamy. Viete si rýchlo zistiť koľko čo kde stojí a kto ponúka lepšie akcie. Môžete tam nájsť najbližšieho opravára, keď sa vám upchá odpad alebo zistiť, kde v okolí a za koľko euro predávajú tlakomer, ktorý vám odporučila vaša lekárka.

Nemalo význam čakať a tak som sa hneď pustil do pátrania. Hľadal som v obchodoch aj u výrobcov. Na moje veľké prekvapenie nebolo v ponuke nič, s čím by som bol spokojný. Pýtal som sa aj kamarátov a známych. Čo používajú ich rodičia a starí rodičia? Ich odpovede si boli veľmi podobné. „Dal som rodičom svoj starší počítač, skúšali s ním robiť. Posledné mesiace ho však ani nezapli. Je to pre nich veľmi zložité. V obývačke zapadá prachom.“

Po tejto studenej sprche začal zo mňa optimizmus pomaly vyprchávať. Keď som nenašiel nič vhodné na Slovensku, skúsim v zahraničí. Na celom svete predsa žijú seniori, ktorí chcú, rovnako ako ich mladší priatelia,  komunikovať so svojimi najbližšími. Aj oni potrebujú informácie, chcú sa učiť nové veci a byť pre ostatných ľudí užitoční. Určite musí niekto vyrábať počítače, špeciálne navrhnuté pre potreby starších ľudí. Aj pre takých, ktorí s nimi nemajú žiadne skúsenosti.  
Zopár celkom zaujímavých počítačov, ktoré sú určené pre ľudí v dôchodkovom veku, naozaj existuje. Niektoré sú podarené viac, iné menej. Tie kvalitnejšie ma však prekvapili vysokou cenou. Dať vyše tisíc euro za niečo, čo možno mame nebude vyhovovať, je dosť veľká odvaha. A keď mi niektorí výrobcovia oznámili, že neuvažujú o výrobe slovenskej verzie ich seniorského počítača ani s jeho dodávkami na Slovensko,  bol som z toho celého smutný a nahnevaný v jednom. Veď o čo sú slovenskí seniori horší ako americkí?

Vtedy som sa rozhodol. Spojil som sa s ľuďmi riešiacimi podobný problém a rozhodli sme sa navrhnúť a vyrobiť rovnako kvalitný ale oveľa lacnejší počítač. Bude pre seniorov nielen na Slovensku ale aj pre ľudí v krajinách, o ktoré Američania nemajú záujem.

Tak vznikol Emillco, počítač s jednoduchým ovládaním a kvalitnou dotykovou obrazovkou. Nemusíte ho zložito nastavovať ako bežné počítače. Hneď po zapnutí je pripravený slúžiť svojmu majiteľovi. A čo je najdôležitejšie, naučíte sa s ním pracovať veľmi rýchlo. Stačí, že si k nemu na chvíľu sadnete s niektorým zo svojich detí alebo vnúčeniec.  O pár minút už budete vedieť posielať internetovú poštu, prezerať si fotky z Petrovej oslavy, prípadne zavoláte Aničke do Bratislavy a budete sa navzájom nielen počuť, ale aj vidieť. A na internete si zadarmo prečítate články z časopisu Život, Nového času, SME alebo Pravdy. A okrem toho sa postupne naučíte využívať veľa ďalších možností, ktoré nám prinášajú počítače a internet.


Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o počítačoch značky Emillco, dajte tento článok prečítať svojim deťom alebo vnúčatám a požiadajte ich, aby si spolu s vami pozreli na internete stránku www.emillco.com. Tam nájdete všetky dôležité informácie.

Alexander Vengrin, autor návrhu počítača pre seniorov Emillco

piatok 9. marca 2012

Neisté istoty (alebo Spoločná cesta do pekla chudoby).

Profesor ekonómie na jednej z univerzít vyhlásil že nikdy nenechal prepadnúť zo skúšok ani jedného študenta, ale nedávno nechal prepadnúť celú triedu. Táto trieda trvala na tom, že Obamova sociálna teória by mohla fungovať a že potom by nikto nebol ani chudobný ani bohatý, ale všetci rovní.

A tak profesor povedal: "Oukej, urobíme si teda v triede pokus ohľadom Obamovho plánu sociálnych istôt. Po každom teste vypočítame zo známok všetkých študentov priemer a každý dostane rovnakú, to znamená priemernú, známku ako ktorýkoľvek iný študent. A tak nikto neprepadne ani nikto nebude mat jednotku. Nahradíme tak peniaze známkami, aby to bolo všetkým reálnejšie a ľahšie pochopiteľné.

Po prvom teste bol zo známok vypočítaný priemer a všetci študenti dostali dvojku (2). Študenti, ktorí tvrdo pracovali a poctivo sa na test pripravili, boli nahnevaní. Študenti, ktorí robili málo alebo sa príprave na test nevenovali vôbec, boli veľmi šťastní.

Keď prišiel druhý test, študenti ktorí predtým pracovali málo sa teraz pripravili ešte slabšie a tí, ktorí sa predtým svedomite pripravovali, sa rozhodli, že sa nebudú namáhať, veď je oveľa jednoduchšie spoľahnúť sa na ostatných a tak študovali len malo. Priemerná známka druhého testu bola štvorka (4). Okrem niekoľkých najhorších študentov nikto nebol šťastný.

Keď prišiel tretí test, priemernou známkou bola päťka (5). Ako testy pokračovali, známky sa vôbec nezlepšili. Študenti sa hašterili, navzájom sa obviňovali, nadávali si. To viedlo k zlým pocitom a nikto už neštudoval pre zisk niekoho iného. Na ich veľké prekvapenie, všetci PREPADLI.

Na záver profesor dodal, že sociálny štát s istotami a sociálnou „spravodlivosťou“ by jednoznačne tiež zlyhal, pretože ak je možná odmena veľká, úsilie uspieť je tiež veľké. Ale keď štát ľuďom, ktorí tvrdo pracujú, vezme veľkú časť ich odmeny a odovzdá ju tým, čo pracujú málo alebo nepracujú vôbec, nikto sa nepokúsi a ani nebude chcieť uspieť. Jednoduchšie sa to už vysvetliť nedá.

Pamätajte si preto, že vás v túto sobotu čaká jeden test - Voľby 2012. Tu je päť dôležitých viet, na ktoré by ste mali myslieť pri tomto experimente:

1.    Žiadnymi zákonmi nedotlačíte chudobných k prosperite a lepšiemu životu tým, že sociálnou legislatívou vytlačíte bohatších mimo ich prosperity.

2.    Čo jedna osoba dostane bez práce, to iná osoba musí odpracovať bez získania odmeny.

3.    Štát a politici ktorí ho riadia nemôžu dať nikomu niečo, čo by najprv niekomu inému nevzali.

4.    Nemôžete znásobiť bohatstvo tak, že ho rozdelíte!

5.    Keď polovica ľudí zistí, že nemusí pracovať, pretože druhá polovica sa o nich postará, a keď ta druhá polovica zistí, že pracovať je k ničomu, pretože niekto iný dostane to pre čo oni tvrdo pracovali, tak je to začiatok konca ktorejkoľvek krajiny.
 

A ešte jeden citát na záver:
Väčšina ľudí prepasie svoju životnú príležitosť, pretože tá je oblečená v montérkach a vyzerá ako práca. Thomas A. Edison

PS: Ďakujem Monike, ktorá mi tento text nedávno poslala mailom. Neviem kto je jeho autorom. Dovolil som si ho upraviť tak, aby bol zrozumiteľnejší všetkým, ktorí ho budú čítať.

streda 11. januára 2012

Udržateľné dôchodkové systémy a základné princípy ekonómie

„Sociálny štát v západnej Európe a severnej Amerike sľuboval príliš štedré sociálne dávky, bezplatnú zdravotnú starostlivosť a dôchodky. Tieto sociálne dávky už spôsobili neudržateľný deficit v mnohých západoeurópskych krajinách. V každej krajine tento problém ešte zhoršuje demografická situácia. “Domorodí” Západoeurópania majú takú nízku mieru pôrodnosti, že ani nereprodukujú svoju populáciu. A tak, ako populácia starne, menej pracujúcich bude podporovať viac dôchodcov. Pokiaľ sa niečo nepodnikne, každý zo západoeurópskych sociálnych štátov skôr či neskôr zbankrotuje.“ [1]

Demografické výzvy
 
Dôchodkové systémy na celom svete čelia dvom veľkým demografickým výzvam. Prvou je zvyšujúci sa priemerný vek dožitia, čo ústi do postupného predlžovania priemernej dĺžky poberania penzií ľuďmi v poproduktívnom veku. Druhou výzvou je trvalé znižovanie pôrodnosti.

Na súčasný dôchodkový systém tento vývoj ešte nemá mimoriadne negatívny vplyv. Detí je síce už málo, ale dôchodcov ešte stále nie je veľmi veľa. Ale takmer všetky prognózy vývoja, ktoré boli publikované v posledných rokoch, sa zhodujú v jednom. Ak neurobíme niečo, čo by tento nepriaznivý vývoj zvrátilo, tak sa sociálne systémy, postavené na Bismarckových princípoch, budú jeden za druhým rúcať.

Posledná správa Európskej komisie z roku 2008 potvrdzuje, že všetky členské krajiny EÚ budú čeliť podstatným demografickým zmenám v období najbližších 30 až 50 rokov s následným negatívnym vplyvom na systémy dôchodkového a zdravotného zabezpečenia. Slovensko patrí medzi krajiny, v ktorých budú demografické zmeny jedny z najväčších. V roku 2060 bude na jedného obyvateľa v poproduktívnom veku (nad 65) pripadať len 1,5 obyvateľa vo veku 15-64 rokov, kým v roku 2010 to boli približne šiesti.[2]   

Ak sa nad touto predpoveďou zamyslíme, každému musí byť jasné, aký to na nás môže mať v budúcnosti dopad. Buď budeme v súčasnom systéme my a naše deti platiť štvornásobne vyššie sociálne odvody, alebo pri rovnakých odvodoch budeme poberať štvrtinové dôchodky.

Dôchodky na Slovensku   
 
Dôchodkový systém fungujúci v súčasnosti na Slovensku je organizovaný štátom a je postavený na troch pilieroch. Prvým je povinný, priebežne financovaný pilier. Druhým je kapitalizačný pilier. Tretím pilierom je dobrovoľné doplnkové dôchodkové sporenie.

Od roku 2005, keď bol zavedený druhý kapitalizačný pilier, fungujú u nás prakticky dva samostatné povinné dôchodkové systémy. Prvým je priebežný (garantovaný štátom), druhým dvojpilierový dôchodkový systém, ktorý je kombináciou priebežného systému (dôchodkového „poistenia“) a starobného dôchodkového sporenia. Súčasná výška sadzieb odvodov „poistného“ do týchto systémov je 28,75% z hrubej mzdy zamestnanca.  

Skúsme sa na tento dôchodkový systém pozrieť cez niektoré zo základných princípov ekonómie. Aby sme tieto úvahy pochopili, nemusíme mať žiadne hlboké ekonomické znalosti. V podstate si vystačíme so zdravým sedliackym rozumom.

Priebežný dôchodkový systém má oproti iným systémom jednu obrovskú výhodu. V súčasných menových systémoch, keď sa vďaka inflácii každoročne znižuje hodnota peňazí a tým aj kúpna sila úspor (množstvo tovarov a služieb, ktoré si za svoje úspory človek môže kúpiť) ľudí, sa v priebežnom systéme peniaze spotrebujú krátko po tom, ako do systému prídu. Nedochádza tu k takzvaným inflačným stratám. Ekonomicky aktívni ľudia odovzdajú časť svojich zarobených peňazí štátu a ten ich hneď rozdá terajším dôchodcom. Prakticky to znamená, že každé euro, ktoré do systému príde, má rovnakú hodnotu aj vo chvíli, keď zo systému odchádza.

Nevýhod je však podstatne viac. Prvou z nich je negovanie hneď dvoch základných ekonomických princípov. Princípu dobrovoľného rozhodovania a konania jednotlivca a princípu vlastníctva a legitímneho vlastníckeho práva. Štát rozhoduje o tom, v akom veku ľudia majú ísť do dôchodku, namiesto toho, aby sa každý mohol slobodne rozhodnúť, kedy prestane pracovať. Štát obmedzuje vlastnícke právo svojich občanov k finančným prostriedkom, ktoré získali svojou prácou a núti ich, aby mu časť svojich príjmov formou odvodov a akéhosi  „poistenia“ odovzdávali. Štát určuje, aká veľká má byť suma o ktorú nás ozbíja, aká bude maximálna a minimálna výška dôchodkov. A tak ďalej.

Jednotlivec v okamihu vynúteného (rozumej nedobrovoľného) odovzdania svojich peňazí štátu o tieto zdroje nenávratne prichádza. Od štátu za ne dostáva prísľub, že sa o neho v jeho starobe postará. Týmto sa človek stáva závislým na cudzích zdrojoch, cudzích rozhodnutiach, demografickom vývoji a mnohých ďalších externých faktoroch, ktoré sám nedokáže ovplyvniť. [3] S tým súvisí aj skutočnosť, že štát takýmto spôsobom motivuje skupiny s vyššími príjmami do systému neprispievať, alebo svoje príspevky minimalizovať.

Druhou veľkou nevýhodou súčasného priebežného systému je, že sa stáva jednou z príčin nepriaznivého demografického vývoja a tým aj postupným likvidátorom samého seba. Striedajúce sa vládnuce skupiny politikov, ich populistické vyhlásenia a sľuby smerujúce k jedinému cieľu, aby im občania umožnili vládnuť a kradnúť aj v ďalšom volebnom období, vedú bežných ľudí k pasivite a vytvárajú v nich stále silnejšie požiadavky, ústiace až do nárokov, na rôzne formy štátnej pomoci. Výsledkom je prehlbujúci sa nedostatok verejných zdrojov, čo zas vytvára tlaky na zvyšovanie odvodov a daní a na ďalšie zadlžovanie sa štátu a prenášanie týchto záväzkov na budúce generácie. Namiesto zodpovednosti jednotlivca za seba a za svoju rodinu sa ľudia spoliehajú na stále viac deravú štátnu záchrannú sieť.

Uvediem jeden príklad tohto systémového kanibalizmu. Zamestnanec, ktorý namiesto vlastného blahobytu počas svojho života vychoval veľa detí, a tým prispel k tvorbe zdrojov pre budúcich dôchodcov, má nárok na rovnakú penziu ako jeho bezdetný kolega, ktorý si v oveľa väčšej miere užíval zarobené peniaze. Toto je jeden z príkladov, ako štát nastavením systému motivuje ľudí mať málo detí. Alebo zostať bez detí a investovať do „užitočnejších“ vecí. To však znamená menej prispievateľov do systému, menej zdrojov pripadajúcich na jedného dôchodcu a tým aj vyššie odvody a nižšie dôchodky.  

Nemali by sme však zabudnúť na skutočnosť, že dôchodky sú len jednou súčasťou komplexnejšieho sociálneho systému, pri ktorom do popredia vystupuje zdravotníctvo, zdeformované ešte viac než samotný dôchodkový systém. A to nemusíme hovoriť o nezmyselnosti a zložitosti rôznych sociálnych dávok, ktoré ľudí motivujú k pasivite a vytvárajú v nich ďalšie a ďalšie pocity nárokovateľnosti.

Aká je ale alternatíva k priebežnému dôchodkovému systému? Slovenskí politici prišli v roku 2005 s druhým pilierom, určitou formou vlastného sporenia si na dôchodok. Tento kapitalizačný pilier má bez pochybností niekoľko veľkých výhod. Prvou je, že finančné prostriedky jednotlivci neodovzdávajú štátu, ale zostávajú v ich vlastníctve. Za ne si môžu po dovŕšení penzijného veku  v životnej poisťovni zakúpiť doživotnú anuitu, prípadne časť tejto sumy vybrať a použiť na iné účely. Ďalšou výhodou je fakt, že každý človek sa môže dobrovoľne rozhodnúť, či do druhého piliera vstúpi alebo nevstúpi, môže si vybrať správcovskú spoločnosť a spôsob investovania v niektorom z fondov tejto spoločnosti.    

Pozrime sa však na sporenie si na dôchodok v druhom pilieri z opačnej strany. Veľkou nevýhodou je stále vyššia neistota v globálnom svete a s tým spojená neistota na finančných trhoch. Štátne dlhopisy považované za pomerne bezpečnú investíciu sa stávajú vďaka prepuknutiu dlhovej krízy oveľa rizikovejšou záležitosťou.

Aj manipulácie so svetovými menami na úrovni centrálnych bánk, úradnícke diktovanie ceny peňazí, nekompetentné štátne zásahy, nalievanie ďalších a ďalších peňazí do ekonomiky ako aj stále vyššia miera prepojenia a globalizácie spôsobujú čoraz silnejšie turbulencie na finančných aj komoditných trhoch. Nafukovanie a praskanie rôznych ekonomických bublín začína byť stále častejším sprievodným javom súčasného diania vo svetovej ekonomike. Výsledkom týchto aktivít je trvalé znižovanie kúpnej sily peňazí. A najhoršie je, že dôchodcovské správcovské spoločnosti v tomto prostredí nie sú schopné zhodnocovať úspory svojich klientov, dokonca im ani nedokážu kompenzovať straty spôsobené infláciou. Preto sa netreba čudovať, že po štyridsaťročnom sporení si na dôchodok budeme mať na svojom účte v déeseske financie, z ktorých sa nám časom vyparila viac ako polovica ich hodnoty.

Ale kde a ako hľadať riešenie, ktoré bude fungovať dlhodobo, nevytvorí hromadu dlhov pre naše deti a vnukov (ako to urobili grécki otcovia a dedovia svojim potomkom) a zároveň nám totálne nezruinuje súčasnosť? Ako nájsť takú nízku úroveň solidarity, ktorá bude silno motivovať ľudí, aby sa na ňu nechceli spoliehať, ktorá však zabezpečí základné prežitie tých, ktorí ju naozaj potrebujú? Aby solidarita získala späť svoj skutočný význam, bola poskytovaná na základe dobrovoľnosti a nebola len iným pomenovaním pre súčasné sociálne príživníctvo.

Iný sociálny systém

Skúsme si predstaviť, že existuje taký sociálny systém, ktorý je postavený na princípoch slobody a dobrovoľnosti. Systém nastavený tak, že ľudí namiesto príkazov a zákazov správnym spôsobom motivuje. Postavený na princípe zainteresovania človeka na jeho vlastnom živote a na živote jemu blízkych ľudí. Systém, ktorý v prípade núdze pomôže slabým ale súčasne bude odmeňovať všetkých, ktorí sú aktívni a do neho prispievajú. Skutočne spravodlivý, efektívny a hlavne finančne dlhodobo udržateľný systém.

Prvý pilier: „Tri groše“
Ak by mali byť splnené vyššie uvedené podmienky, náš nový sociálny systém by mal byť v maximálnej možnej miere oddelený od politiky a štátu. Základom by mohla byť najbližšia alebo širšia rodina, prípadne iné menšie dobrovoľné spoločenstvo ľudí. Tak ako kedysi. Ako o tom písal Pavol Dobšinský v rozprávke O troch grošoch. A nie zdeformovaný štátny sociálny kôš, do ktorého všetci prispievajú a štát rozhoduje, koľko si z koša nechá a koľko komu rozdá.

Predstavme si, že by sa nová vláda nebála straty priazne voličov a začala by robiť skutočné reformy. Keby všetci občania dostali možnosť dobrovoľne sa rozhodnúť, či sa budú ďalej spoliehať na štát a zostanú v doterajšom štátnom sociálnom systéme, alebo z neho odídu, nebudú do neho prispievať a postarajú sa nielen o svoje deti, ale aj o svojich rodičov a starých rodičov, ktorí sú už na dôchodku. A o pár rokov, keď už nebudú vládať pracovať, sa o nich postarajú deti, ktoré vychovali. Každý by sa mohol rozhodnúť sám za seba a svoju rodinu. Presne v súlade s ekonomickými princípmi slobody, vlastného záujmu a súkromného vlastníctva.

Takýmto spôsobom by na Slovensku paralelne fungovali dva konkurenčné sociálne systémy. Štátny a rodinný. Veľmi rád by som videl štatistiky týchto dvoch konkurenčných systémov po desiatich rokoch ich fungovania. Ktovie koľko percent politikov a voličov ľavicových politických strán by zostalo v živoriacom štátnom systéme.

V momente spustenia rodinného alebo komunitného sociálneho systému by sa automaticky začal zlepšovať aj demografický vývoj. Už o rok by sa odštartovalo zvyšovanie pôrodnosti aj v skupinách ľudí, ktorí k svojmu životu a budúcnosti pristupujú naozaj zodpovedne. Aby sa v ich starobe o nich mal kto postarať. Aby sa nemuseli spoliehať na dobrovoľnú súkromnú alebo štátnu sociálnu pomoc. Konečne by tu bolo niečo, prečo sa oplatí mať viac detí. A štátny sociálny systém by si musel vystačiť so zdrojmi, ktoré dostane od ľudí, ktorí v ňom zostanú.

Takto by mohol vyzerať fungujúci priebežný model sociálneho systému, ktorý bude stáť pevne na slobodnom rozhodovaní jednotlivcov, osobnej zodpovednosti a rešpektovaní súkromného vlastníctva. Finančné zdroje, ktoré rodina vytvorí, alebo iným spôsobom získa, môžu byť jej členmi použité alebo investované takým spôsobom, akým sama uzná za vhodné. Samozrejme s plnou mierou zodpovednosti za svoje rozhodnutia.

Popri tomto priebežnom systéme by mohli existovať aj ďalšie piliere rodinného (alebo skupinového) sociálneho systému postavené na princípoch sporenia, investovania alebo komerčného poistenia. Mohli by byť doplnkom alebo aj alternatívou tohto systému. Pre ilustráciu uvediem pár návrhov, ktoré by snáď mohli inšpirovať ekonómov a politikov (nielen) na Slovensku.

Druhý pilier: Osobný sociálny účet občana

Druhým pilierom nového sociálneho systému by mohol byť osobný sociálny účet občana. Zdrojom finančných prostriedkov by boli povinné (v prechodnom období, neskôr dobrovoľné) finančné príspevky vo forme jedného sociálneho odvodu zo všetkých príjmov občana.

Občan by svojim odvodom prispieval nielen na svoj osobný sociálny účet, ale aj na osobné účty jemu blízkych ľudí (deti, rodičia, manžel/manželka, partner). Celkové percento odvodu by malo byť nižšie pre mladých ľudí, s pribúdajúcim vekom by sa postupne zvyšovalo. Tento spôsob postupného zvyšovania percenta odvodu rieši tri problémy.

Prvým je skutočnosť, že podstatnú časť reálne potrebnej zdravotnej starostlivosti ľudia čerpajú v posledných rokoch života (čím je človek starší, tým viac chorľavie). Druhým problémom je inflácia, ktorá je v prípade dôchodkov zanedbateľná pri vyššie popísanom priebežnom systéme (prvý pilier). Pri sporení si na vlastný dôchodok je však vplyv inflácie na výšku úspor (ich znehodnocovanie) veľmi veľký. Tisíc euro má napríklad pri štvorpercentnej inflácii po štyridsiatich rokoch hodnotu len dvesto euro (20%), po desiatich rokoch je hodnota uloženej tisícky šesťstosedemdesiat euro.  Preto je pre občana výhodnejšie, ak si na svoj osobný sociálny (to znamená aj dôchodkový) účet odkladá menej peňazí v mladosti a viac v staršom veku. Tretím je fakt, že ľudia v mladšom veku sa osamostatňujú, zakladajú si rodiny, zabezpečujú bývanie. Tieto aktivity sú finančne pomerne náročné, preto je vhodné im v tomto životnom období ponechať k dispozícii viac zarobených peňazí.

Finančné zdroje, ktoré by sa postupne akumulovali na osobnom sociálnom účte občana by boli určené na financovanie bežnej zdravotnej starostlivosti, na podporu preklenutia období pri dočasnej strate príjmu (práceneschopnosť, strata zamestnania a pod.) a zabezpečenie vyššej kvality života svojich rodičov a neskôr aj svojej po odchode do dôchodku.

Občan, vlastník osobného sociálneho účtu, by sa sám slobodne rozhodoval kedy odíde do dôchodku. V prípade, že by na osobnom sociálnom účte nemal dostatok finančných prostriedkov na predpokladanú dobu dožitia, ani by nemal deti ktoré by sa o neho postarali v prvom pilieri a existovala by reálna hrozba že bude odkázaný na sociálnu záchrannú sieť (5. pilier), vek jeho odchodu do dôchodku by mohol byť zhodný s aktuálnym očakávaným vekom dožitia.  

Finančné zdroje na osobnom sociálnom účte by boli vlastníctvom občana a predmetom dedičstva. Tento pilier by bol plne v súlade s princípom dobrovoľného rozhodovania a konania jednotlivca (rozhodnem sa kedy odídem do dôchodku, či a komu budem prispievať na ich osobné účty) a princípom vlastníctva a rešpektovania vlastníckych práv (peniaze si odkladám na svoj vlastný sociálny účet a rozhodujem akým spôsobom ich použijem). Platí tu aj princíp ľudských interakcií (prispievam aj svojim blízkym, rodičom, deťom a adresne ďalším ľuďom, ktorých poznám).

Aj v tomto systéme sa rozprávka O troch grošoch vracia k svojej podstate. Podobne ako v priebežnom rodinnom systéme ľudia pomáhajú v starobe svojim rodičom a investujú do svojich detí. A im v starobe budú pomáhať ich deti, ktoré budú investovať do svojich potomkov. Nie štát a nie naše peniaze pre cudzích ľudí!

Aj tento model by mohol naštartovať zvyšovanie pôrodnosti. Každý by sa mohol slobodne rozhodnúť, koľko detí bude mať a vychovávať. A toľko produktívnych ľudí mu bude prispievať, keď bude na to odkázaný. Ak sa človek rozhodne deti nemať, môže investovať do iných aktív. Ale v starobe sa bude musieť spoľahnúť na vlastné sily a naakumulované zdroje. Samozrejme ak nechce padnúť do sociálnej siete, ktorá môže byť o pár desiatok rokov zavesená nebezpečne nízko.
A tí, ktorí by na svojom osobnom sociálnom účte nemali z akéhokoľvek dôvodu žiadne finančné prostriedky (neprispievali by do neho, vyčerpali ho), padli by do záchrannej sociálnej siete (štátnej alebo dobrovoľnej).

Tretí pilier: Dobrovoľné sociálne poistenie občana

Zdrojom prostriedkov pre tretí pilier sociálneho systému by bolo dobrovoľné štátne alebo komerčné sociálne poistenie, ktoré by krylo riziká náhodných životných situácií (vážna choroba, nutnosť drahej liečby, úraz), prípadne by mohlo zabezpečovať nadštandardné riešenia nepriaznivých životných situácií.

Výška poistného by nezávisela od príjmu občana. Bola by závislá od rozsahu poistených rizík, ktoré budú v rámci poistného vzťahu kryté, výšky kompenzácie, miery spoluúčasti poistenca na úhrade nákladov a od posúdenia rôznych vplyvov (rizikových faktorov ako napríklad fajčenie alebo rizikové aktivity) zvyšujúcich alebo znižujúcich pravdepodobnosť vzniku poistnej udalosti.

V prípade, že by mal občan na svojom osobnom sociálnom účte (pozri prvý pilier) dostatočne vysoký objem finančných prostriedkov, mohol by uhrádzať poistenie zo svojho sociálneho účtu.

Poisťovňa (komerčná alebo štátna) by financovala poistencovi finančne náročnú zdravotnú starostlivosť až do výšky dohodnutého poistného krytia (operácie, onkologická liečba, liečba v zahraničí a pod.). Okrem toho by poisťovňa mohla poskytnúť poistenému občanovi finančné plnenie aj v prípade vzniku inej poistnej udalosti, ktorá bude zahrnutá do predmetu zmluvy o sociálnom poistení.

Aj tento pilier by bol v súlade so základnými ekonomickými princípmi. Sociálne poistenie by bolo dobrovoľné a na trhu by ho mohli ponúkať nielen štátne, ale aj komerčné poisťovne.

Štvrtý pilier: Dobrovoľné investovanie a sporenie

Zdrojom pre štvrtý pilier sociálneho systému by boli voľné finančné zdroje občana. Občan by mal mať právo dobrovoľne rozhodnúť o tom, čo urobí so svojimi voľnými finančnými prostriedkami. Môže ich minúť na drahšie jedlo v reštaurácii, luxusnejšiu dovolenku, krajšie šaty a topánky, novšiu elektroniku alebo tieto peniaze slobodne investovať do čohokoľvek.

Mohlo by to byť napríklad do vlastného a kvalitnejšieho bývania (vlastný byt, zateplenie domu a podobne), do vlastného vzdelania a vzdelania svojich detí a vnukov, rýchlejšieho splatenia hypotéky a úverov, založenie a rozbeh vlastného podnikania, nákup akcií, podielov v spoločnostiach, podielov vo fondoch, nákupu drahých kovov, predmetov trvalej hodnoty, nehnuteľností a pod. Okrem toho môže peniaze dobrovoľne ukladať na svoje osobné účty v stavebných sporiteľniach, DSS, DDS a pod, na vkladnú knižku, účet v banke alebo do pančuchy v skrini. Ľudia, ktorí obľubujú adrenalín, môžu svoje prostriedky odovzdať nebankovým finančným subjektom sľubujúcim vysoké výnosy. A to všetko s využívaním  príslušných výhod a so znášaním všetkých rizík súvisiacich s tým ktorým spôsobom investovania.

Aj tu je jasný súlad s viacerými základnými ekonomickými princípmi. Možností na investovanie je prakticky nekonečne veľa. Konkurencia a trh, hodnota a náklady obetovanej príležitosti, vlastníctvo, dobrovoľnosť, maximalizácia úžitku, akceptovanie a postupovanie rizika...

Piaty pilier: Záchranná sociálna sieť

Zdrojom pre záchrannú sociálnu sieť by mohol byť štátny rozpočet (daňové príjmy) a dobrovoľné príspevky občanov, firiem, prípadne zbierky charitatívnych organizácií.

Záchranná sociálna sieť by poskytovala sociálne životné minimum pre občanov, ktorí nemajú alebo stratili schopnosť zabezpečiť si príjem potrebný na prežitie iným spôsobom a nemajú žiadne zdroje v prvých štyroch pilieroch sociálneho systému.
Záchranná sociálna sieť by financovala aj základnú nízkonákladovú zdravotnú starostlivosť občanov, ktorí nemajú finančné prostriedky na svojich osobných sociálnych účtoch.

Ako na to?

Politici fungujúci v štvorročných cykloch veľmi ťažko nájdu dostatok odvahy, aby navrhli a presadili zmeny, o ktorých väčšina súčasných ekonómov tvrdí že sú nevyhnutné. Rozdiely sú hlavne v prístupe „ako na to“.  Ak by sa však výkonnú moc podarilo preniesť z politikov na odborníkov s odvahou, dostatočnými schopnosťami a praktickými skúsenosťami, verím že by bolo možné presadiť pravidlá, z ktorých by profitovala celá spoločnosť. Pravidlá, ktoré by boli v súlade so základnými princípmi ekonómie, hlavne však s princípom slobody, dobrovoľného rozhodovania s konania jednotlivca, jeho a zodpovednosti za svoje konanie, v neposlednom rade aj s princípom vlastníctva a rešpektovania vlastníckych práv. Potom by sme naozaj mohli hovoriť o slobodnej spoločnosti. A medzi nimi by si možno našlo svoje miesto aj pár myšlienok, ktoré boli opísané v tomto článku.

Použité zdroje:

1.  Charles Murray, Sociálny štát ničí sám seba http://www.institute.sk/article.php?3451&ezin_lang=en)    

3. Peter Gonda: Nevyhnutnosť a možnosti zásadnej zmeny dôchodkového systému, Konzervatívny klub “Možnosti dôchodkovej reformy na Slovensku“, Bratislava 11.4.2002

4. Alexander Vengrin: Iný návrh sociálneho systému http://vengrin.blogspot.com/2011/04/iny-navrh-noveho-socialneho-systemu.html

5. Gonda, Peter: Akadémia klasickej ekonómie, pracovné poznámky k 1. semináru (január 2010)

6. Smith, Adam: Teória morálnych pohnútok ([1759] 2005)

7. Heyne, Paul: Ekonomický styl myšlení http://www.libinst.cz/etexts/heyne.pdf 


[1] Charles Murray, Sociálny štát ničí sám seba http://www.institute.sk/article.php?3451&ezin_lang=en)  
[3] Peter Gonda: Nevyhnutnosť a možnosti zásadnej zmeny dôchodkového systému, Konzervatívny klub “Možnosti dôchodkovej reformy na Slovensku“, Bratislava 11.4.2002